Josef Hrouda: „Kone nie sú zábavou na rok alebo na dva a ja som veľmi rád, že som sa stal členom tímu, ktorý si je toho vedomý.“

V nasledujúcom rozhovore by sme Vám chceli predstaviť muža, ktorý momentálne stojí na čele slovenskej záprahovej reprezentácie a bude viesť tohto roku 3 záprahové sústredenia na Slovensku. Josef Hrouda sa narodil 6.5. 1970,v Českom Brode, má dve deti Josefa - 14 rokov a Jakuba - 6 rokov,manželku Reginu.

Než začal s koňmi, venoval sa výcviku poľovných psov, v roku 1995 zvíťazil na majstrovstvách ČR vo výkone krátkosrstých stavačov.

Od 18 rokov sa venuje športovej strelbe, disciplíne skeet a v roku 1996 sa stal majstrom ČR. Desať rokov strielal najvyššiu súťaž v ČR. Jeho veľkou záľubou okrem vozatajstva je poľovníctvo.

Dvakrát sa zúčastnil záprahových majstrovstiev sveta a je majstrom ČR v dvojzáprahoch za rok 2006. Jeho momentálnym cieľom je zodpovedne pripraviť slovenské družstvo na MS dvojzáprahov v maďarskom Kecskeméte.

1. Ako si sa dostal ku koňom a k vozatajstvu?

Celý život sa zaujímam o prírodu a zvieratá. Môj dedo bol poľnohospodár a kone mal doma, ale to som vedel len z fotografií. Vždy mi o koňoch rozprával a občas ma zobral so sebou pozrieť sa na parkúrové preteky. Páčilo sa mi to, ale nemal som možnosť sa ku koňom dostať. Začal som cvičiť poľovnícke psy a začal som i s chovom šteniat. Jeden môj známy si odo mňa kúpil šteňa a práve on ma priviedol ku koňom. Vlastnil dvojzáprah teplokrvných koní, niekoľkokrát ma nechal zviesť sa a mne sa to zapáčilo natoľko, že som si kúpil vlastné kone a začal zapriahať. Tak som sa dostal ku koňom. A k vozatajstvu?Zoznámil som sa v tej dobe s reprezentačným trénerom Českej republiky pánom Jiřím Kocmanom, bývalým vinikajúcim jazdcom štvorzáprahov a pod jeho vedením som za rok začal pretekať.

2. Asi pred dvoma rokmi si mal v pláne vzdať sa športového zapriahania, prečo? A čo Ťa nakoniec motivovalo pokračovať?

Áno, je to pravda, mal som tú jar niekoľko dôvodov, kvôli ktorým som chcel šport nechať. Mojim plánom bolo vytvoriť silný tím, ktorý by reprezentoval nielen moju stajňu, ale aj Českú republiku na medzinárodnej úrovni a prezentoval lipicany na najvyššom stupni. Investoval som do tohto projektu mnoho úsilia, odriekania i finančných prostriedkov. Zamestnal som kvalitných jazdcov a spoločne sme mali vo výcviku dvanásť lipicanov. Úspech sa dostavil, naše kone zvíťazili v DAP 2005 vo francúzskom Saumure a vďaka nim aj celé české družstvo a stali sa neoficiálnymi majstrami Európy. Na jar v roku 2006 mala začať nová sezóna na CAI Kladruby nad Labem. Stala sa však nepríjemná udalosť. Na vodnej prekážke som prišiel o koňa, ktorý, ako to vyzeralo, sa utopil. Pitva preukázala rozsiahly infarkt. Po tejto kolízii sa udialo niečo, čo som nečakal, kedy jazdec mojej stajne zabudol na spoločné ciele a do týždňa podal výpoveď a odišiel. Vtedy som premýšľal o tom, či má zmysel pokračovať....

3. Ako si sa dostal ku Slovákom (ako ste sa spoznali)?

Tu Vám odpoviem aj na predchádzajúcu otázku. V tej dobe som samozrejme sledoval topoľčiankske lipicany a zaujímal sa o ne a tak som sa na pretekoch zoznámil s Palom Gašparom, Miroslavom Matúškom a Pavlom Balážom. Samozrejme som sa stretol aj s pánom riaditeľom Ing.Horným a občas sme diskutovali o lipicanoch a ich využití v športe.

Práve vďaka Palovi Gašparovi, ktorý ma podporil tým, že povedal, „predsa všetkú tú drinu nehodíš za hlavu“ a nasledovnej ponuke pána riaditeľa k možnej budúcej spolupráci, som našiel nový smer, bola to pre mňa výzva a ja im za to ďakujem. Kone nie sú záľubou alebo zábavou na rok alebo na dva a ja som veľmi rád, že som sa stal členom takého tímu, ktorý si je toho vedomý.

4. Vieme, že si mal aj vlastný chov a vlastný žrebčín, predstav nám ho trochu.

V roku 1998 som kúpil hospodársky objekt v stredných Čechách, postupne som ho rekonštruoval a prebudoval na športovú stajňu a chovateľský areál. V roku 2002 som z Národného žrebčína Kladruby n. Labem kúpil chovné kobyly v počte desať kusov a začal chovať. Chcel som experimentovať, tak som pripúšťal starokladrubské kobyly lipicanským plemenníkom a potomstvo bolo veľmi podarené a bol o taký produkt záujem. S tým, ako rástla moja pretekárska aktivita, som musel chov obmedzovať, lebo oboje potrebuje veľké nasadenie. Nakoniec som chovné stádo predal celé záujemcovi z Poľska. Neľutujem ani minútu času, ktorý som tým strávil. Je to iný svet, nepopísateľne nádherný. Možno sa v budúcnosti k menšiemu chovu vrátim, ale až vtedy, keď prestanem jazdiť súťažne.

5. Začal si pracovať s mladými lipicanmi z Topoľčianok, si s nimi spokojný? V čom sú ich prednosti alebo nedostatky?

Lipican je pre mňa kôň. Každý z nich je individualita a vyžaduje osobitný prístup. Než som začal zapriahať topoľčianske lipicany, pracoval som s lipicanmi z rôznych zemských chovov. Každý z nich mal nejaké prednosti i nedostatky, ideálny, tak isto ako človek, nie je žiadny kôň, ale najväčším problémom bolo takto rôzne zakúpené kone spárovať. S topoľčianskymi koňmi tento problém nemám, vybral som si kone po SIGLAVY XI Servola a tí sú skoro na nerozoznanie od seba, majú podobnú povahu a chuť k práci. Po roku výcviku sú kone pripravené na účasť na národných a medzinárodných pretekoch. Sezóna ukáže, ako budú výkonnostne rásť pretek po preteku. Príprava lipicana pre vrcholový záprahový šport trvá 3-4 roky, potom sa môže hodnotiť. Kôň potrebuje základné parametre pre tento šport a hlavne výborný charakter, oba topoľčianske kone toto majú.

6. Ako reprezentačný tréner slovenského tímu budeš viesť sériu 3 záprahových sústredení v Topoľčiankach. Na čo sa chceš zamerať? Máš nejaký plán?

Cieľom reprezentácie Slovenskej republiky v tomto roku bude účasť družstva na MS dvojzáprahov v Kecskeméte a príprava štvorzáprahu na sezónu 2010. Prvé sústredenie prebehne prvý aprílový týždeň v Topoľčiankach a bude zamerané na kontrolu plnenia tréningových plánov pre zimnú sezónu, kontrolu kondície koní, spárovanie koní pre sezónu, drezúrna príprava ako teoretická, tak praktická. Chcel by som podľa plánu pretekov obsadiť kone do pretekov podľa stupňa výcviku a nastaviť plán, pomocou ktorého splníme kvalifikačné podmienky pre účasť na MS.

Na druhom sústredení, ktoré sa bude konať 2.-3. mája, budú mať kone za sebou už preteky a podľa toho budeme pracovať. Zároveň to bude sústredenie, ktoré by malo vyvrcholiť verejnou minisúťažou. Tam by som chcel jazdcom, ktorí sa jej zúčastnia, posúdiť záprahy a pokiaľ možno, ukázať ďalší smer výcviku a prípravy na preteky.

Posledné, tretie sústredenie bude zhruba dva týždne pred MS pre reprezentačný tím SR. Zameriame sa tu na finálnu prípravu a ladenie formy koní a jazdcov, posúdenie celkového dojmu z jednotlivých záprahov, stanovenie tímovej stratégie pre získanie čo najlepšieho výsledku slovenského národného družstva.

7. Skús charakterizovať slovenský záprahový šport a jeho reprezentantov.

Aby som pravdu povedal, neviem, kde začať. Je jasné, že velehlas pána Hrúzika položil základy modernému kočiarovému športu na Slovensku, avšak centralizmus za federálnej éry nedal veľmi veľkú šancu na rozmach záprahového športu na Slovensku. O to viac si vážim ľudí, ktorí bez toho aby mali v tej dobe šancu reprezentovať, sa tohto športu nezriekli a udržali sa opratí a vytrvali. Nech je to Pavol Baláž, Fero Kunský, Švagerkovci, Pavol Gašpar, Jozef Matloň...

Dnes má Slovensko šancu vybudovať silný národný tím, kone k tomu má, možnosť rozvíjať sa tiež a v neposlednom rade chuť niečo dokázať, to cítim nielen v Topoľčiankach.

8. Na ktoré momenty v Tvojom „záprahovom živote“ rád spomínaš?

Tých momentov je viac, ale rád spomínam na víťazstvo so štvorzáprahom v parkúre vo Windsore, kde ma dekorovala anglická královna Alžbeta II.,na majstrovský titul v dvojzáprahoch 2006, ale i na to, ako môj syn v piatich rokoch prvý krát zapriahal svojho poníka.

Ďakujeme za rozhovor a prajeme, aby Ťa slovenské kone nikdy nesklamali.

POPISKY:

a – S lipicanmi zo žrebčína na CAI Topoľčianky 2008

b – V galaprograme na Dni odtvorených dverí v NŽ Topoľčianky

c – Dekorovaný na maďarskom derby v Iszaku

d – So synom Jakubom na poníčke Linde